Zabudnuté životy pacientov psychiatrie Willard

Autor: Eliška Troianová | 21.12.2016 o 17:42 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  673x

Mnohí prišli dobrovoľne a už nikdy neodišli. Život strávili v otrasných podmienkach na mieste, kde prišli hľadať pomoc. Po uzavretí psychiatrie Willard boli na povale objavené kufre pacientov psychiatrie, na ktorých zabudli.      

Nedávno sa mi dostala do rúk knižka s názvom Čo Clara zanechala od Ellen Marie Wiseman. Knižka ma na prvý pohľad zaujala, pretože sa jej dej točí okolo psychiatrie. Je to mierne teenagerská kniha, hlavnou hrdinkou je 17-ročné dievča, ktoré sa dostalo do pestúnskej starostlivosti, pretože jej matka bola duševne chorá a neskôr zomrela. Jej pestúnska matka pracuje v múzeu a úlohu dostane skatalogizovať predmety, ktoré ostali v opustenej budove bývalej psychiatrickej liečebne Willard. Na povale psychiatrie objavujú kufre patriace pacientom, ktoré boli nedotknuté celé desaťročia. Hlavná hrdinka Izzy pomáha náhradnej matke pri práci a objaví na povale psychiatrie denník dievčiny Clary, ktorá bola v ústave zavretá v roku 1929. Druhou dejovou líniou je rozprávanie Clary o tom ako sa do ústavu dostala a čo sa za jeho múrmi dialo. Aj keď je to kniha písaná skôr pre mladších čitateľov, z popisov chovania vedenia a personálu, sa človeku zastavuje rozum.

Tento článok však nie je o tejto knihe. To čo ju robí zaujímavou je záver a dodatok autorky, kde hovorí, že sa inšpirovala knihou fotografií (a výstavou) od Darby Penney and Petra Stastneho. Tí skutočne psychiatriu Willard navštívili a zdokumentovali kufre, ktoré našli na povale budovy. Kufre patrili pacientom, ktorí sa už z ústavu nedostali a ich životy ostali zabudnuté tak, ako ich posledné osobné veci v kufroch, s ktorými do ústavu prišli.

Psychiatrický ústav Willard

Psychiatrický ústav Willard sa nachádza v štáte New York v USA, pri jazere Finger Lakes. Jeho brány sa po prvý krát otvorili v roku 1869 a prvým pacientom bola žena, ktorú priviezli člnom spútanú v reťaziach. Po nej prišli traja muži. Jeden z nich bol v ústave držaný 22 rokov, v miestnosti bez okien veľkej 1,5 x 2 metre. V tejto malej miestnosti trávil toľko času, až napokon stratil schopnosť chodiť. Ďalší muž trávil vo svojej cele sám a jeho jediný kontakt s človekom bol, keď mu cez dvierka vo dverách bolo podávané jedlo. Tretí muž bol do ústavu privezený v klietke na hydinu. Takéto chovanie zažívali všetci pacienti, ktorý neskôr do ústavu prišli. V ústave počas rokov jeho fungovania žilo viac ako 50 000 ľudí, z toho približne polovica odtiaľ nikdy neodišla. Priemerná dĺžka pobytu pacienta bola 30 rokov. Ústav zavreli v roku 1995.

Zabudnuté životy 

Po zavretí psychiatrie sa začalo katalogizovanie historických artefaktov. Pod nánosom holubieho trusu našli dvere vedúce na povalu. Tam objavili drevené police, na ktorých bolo takmer 400 kufrov rôznych tvarov a veľkostí. Mužské naľavo, ženské napravo, zoradené podľa abecedy, označené a nedotknuté celé desaťročia.

V roku 1999 Darby Penney a Peter Stastny začali dokumentovanie kufrov a vybrali niekoľko z nich, ktoré skúmali niekoľko rokov. Zhromažďovali materiál o pacientoch, o ich životoch pred príchodom do Willardu, ktorý sa snažili pochopiť cez veci, ktoré tam po sebe zanechali. Navštívili ich domovy, ich hroby, rozprávali sa s príbuznými, s zamestnancami ústavu, prešli ich korešpondenciu a preskúmali množstvo záznamov v archívoch. Výsledkom niekoľkoročného výskumu bola výstava Lost Cases, Recovered Lives: Suitcases from a State Hospital Attic. Vďaka tejto výstave si konečne spoločnosť pripomenula životy a smrť mnohých ľudí, na ktorých zabudla nielen ich rodina, ale aj spoločnosť.

Slečna Madeline

 

 

Madeline pochádzala z dobrej rodiny a narodila sa v Paríži. Úspešne ukončila štúdium na Sorbonne. Ako mladá cestovala po Európe a Amerike a v jej kufri sa našlo množstvo fotografií z jej ciest. Po prvej svetovej vojne sa natrvalo presťahovala do New Yorku a pracovala ako sekretárka. V 20tych rokoch pracovala ako učiteľka francúzskej literatúry. Bola to intelektuálka; v jej kufri sa našli aj knihy z filozofie, literatúry, histórie a hudby.

Madeline však začal priťahovať svet okultizmu, čo spôsobilo odcudzenie priateľov, kolegov aj zamestnávateľov. V jej spise sa uvádza, že ju považovali za „divnú, netaktnú a despotickú“. Keďže si nevedela nájsť prácu, obrátila sa na úrad práce, kde jej však povedali, že nie je možné ju zamestnať a odporučili jej liečbu na psychiatrii. V roku 1931 sa zapísala na psychiatrické oddelenie nemocnice na Manhattane. Svoju dobrovoľnú liečbu však považovala za dočasnú a preto nečakala, že ju v roku 1939 premiestnia do Willardu. Svoj pobyt na psychiatri horlivo odmietala, v spise má uvedené, že v roku 1965 stále požadovala prepustenie. V 50tych rokoch jej boli podávané antypsychotíka, ktoré ako bolo neskôr zistené jej spôsobili tardívnu dyskinéziu, čo sú nekontrolovateľné pohyby tváre. V spise stálo, že tieto javy nie sú spôsobené liekmi a bola jej predpísaná terapia na odstránenie týchto grimás a tikov. V ústave Willard strávila 47 rokov. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

ŠPORT

BBC ukázalo ruských chuligánov. Jediným pravidlom je nezabiť

Nie pre každého budú MS len o futbale.

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať

Viete, čo je populizmus?


Už ste čítali?