reklama

Prečo je návšteva psychiatrie tabu?

O takých veciach sa na Slovensku nerozpráva. Všetci sa tvárime, že je všetko fajn, pritom nie je takmer nikto šťastný. Ale kto vie, kto sa ako cíti? Keď stretnem niekoho známeho a ten sa ma pýta, že ako sa mám, tak automatická odpoveď: Dobre. Lebo čo mu mám povedať? Vieš, čo mám sa hrozne, lebo som dnes mala dva panické záchvaty, lebo som musela ísť vlakom a potom som si išla kúpiť cigarety do stánku. Predpokladám, že daný človek by sa ku mne už nabudúce nepriznal. Ale keby som povedala, že ááále, mala som zápal plúc, musela som byť v nemocnici, je mi dosť zle, lebo beriem silné lieky...tak by ma automaticky ľutoval. Možno by mi ešte zavolal o pár dní, že či mi je lepšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)
Obrázok blogu



Ale prečo? Za duševné problémy človek môže ešte menej ako za tie fyzické. Lebo keď si zlomím nohu lebo machrujem, že viem bicyklovať bez rúk, tak je to moja chyba. Alebo keď chcem byť sexy na party, tak si v mínus 10 dám minišaty a dostanem zápal pľúc. A hanbí sa to niekto niekomu povedať? Obviňuje niekto v takom prípade niekoho? Myslím, že nie.
Ak aj človek chodí psychiatrovi, tak to tají, a keď už sa to niekto dozvie, tak sa na neho pozerá cez prsty. Okay, určite nie vždy. Ja som o svojich problémoch povedala niekoľkým ľudom. Reakcie boli rôzne. Napríklad sestra vrieskala, že som j*****á, lebo chodím rozprávať o problémoch s cudzím človekom, a nie s ňou. No, prečo asi?! Tiež som to povedala kamarátkam, ktoré to zobrali fajn, že prečo som to nepovedala skôr. Potom to vie človek, ktorý má v rodine niečo podobné. A posledný človek ma prekvapil najviac. Lebo som mu nič nepovedal. A on to videl. A pochopil. Nie je tých ľudí veľa, no prekonať hanbu bolo ťažké. Ale teraz už som v stave, že to netajím. Beriem to ako bežnú vec. Len ma mrzí, že o tom stále nemôžem úplne otvorene hovoriť. Lebo ľudia vyzerajú, že pochopili, ale nechcú sa o tom baviť. Nepýtajú sa. Je vidieť, že je im to nepríjemné. A potom, keď sa pýtajú kam idem raz do mesiaca, niekedy klamem.
A človeku takéto reakcie moc nepomáhajú. Človek potrebuje baviť. Svedčí o tom množstvo diskusných fór, kde ľudia píšu svoje príbehy...problémy, podporujú sa. Lebo od cudzieho človeka nájde pochopenie. Lebo tam to ľudia zažili.
Je to smutné. Veď nerobíme nič zlé. Len nám nie je dobre.

Eliška Troianová

Eliška Troianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba trpiaca sociálnou fóbiou, ktorá sa rozhodla písať o tom čo ju trápi. Baví ma množstvo vecí, v ktorých mi táto choroba bráni. Preto chcem využiť túto možnosť, aby som do príbehov dala svoje skúsenosti a zážitky a tiež iným ľudom, ktorý sú na tom rovnako dala podnet, že nie sú sami.http://socialnafobia.tumblr.com/ V prípade nejakej otázky: ask.fm/socfob Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu