Kultúra pozitívneho myslenia a prečo by mala prestať

Autor: Eliška Troianová | 11.5.2016 o 10:21 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1219x

Koľko článkov o osobnom rozvoji ste prečítali? Koľko z nich radilo aby ste sa zbavili negatívnych ľudí? A koľko z nich zasa radilo, že cesta ku šťastiu je pozitívne myslenie? 

Na Slovensku sa často všetci sťažujú, na to ako sa všetci sťažujú. Vraj sme tu všetci negatívni a ufrflaní. V posledných rokoch sa začal internet plniť informáciami o tom, ako byť šťastný a aj u nás sa rozširuje potreba hnania za krásnym, idylickým životom. Na sociálnych sieťach vidíme ľudí zo všetkých krajín sveta, ako žijú dokonalé životy a ako sa usmievajú. Zdieľajú s nami, aj keď ich nepoznáme svoje okamihy, úspechy a zážitky. Čo si však veľa ľudí neuvedomí, že tieto momenty sú starostlivo vyberané, upravené, retušované a nastylované, aby pôsobili dokonalo. A tak máme pocit, že iba takto žiť má zmysel, hanbíme sa ukázať svoje skutočné ja, zakrývame svoje problémy a ukazujeme iba to pekné. A vo vnútri sa snažíme dosiahnuť vysnívaný cieľ. Čítame články, ktoré ako klišé, začínajú väčšinou číslovkou - X rád ako byť šťastný. Väčšina týchto článkov nám radí dve veci - pozitívne myslenie a odpútanie sa od negatívnych ľudí. 

Netvrdím, že na tom nie je niečo pravda, to ani nemienim rozoberať. Problém vidím v tom, že dávame zelenú sebeckému životu, aby sme pre svoje osobné šťastie obetovali ľudí zo svojho života. Neviem presne odhadnúť ako ma okolie vníma, ale verím, že moje duševné problémy (sociálna fóbia, depresia) sa na mne celkom odzrkadľujú. Sú momenty kedy som rada, že vstanem z postele a dni, kedy považujem za úspech dňa, že odostriem žalúzie a dám si raňajky. Takisto viem, že veľa ľudí má svoje problémy a nemá chuť sa ani len zamýšľať nad tým, akými peripetiami si ja behom dňa prejdem a koľko energie mi to vycucá a prečo nie som o šiestej večer vysmiatá a pozitívna. 

Problém ostáva v pomenovaní negatívny človek. Nehovorím, že máme vo svojich životoch nechať ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom ubližujú. Ale o tzv. "negatívnych ľuďoch" sa často píše, aké zlé veci nám prinášajú do života, ako nám škodia a pod. A tu mi príde, že aj tu sme si vytvorili obrovský stereotyp o negatívnych ľuďoch, a predsudky o tom, ako pohromu nám takýto ľudia prinášajú do života.

Sama dobre viem, že je príjemné byť s "pozitívnym človekom", ale deliť ľudí na pozitívnych a negatívnych a nič medzitým, je trendom dnešnej doby. Pozitívnych ľudí na každom kroku v článkoch o osobnom rozvoji nabádajú, aby sa zbavili negatívnych ľudí vo svojom okolí. Negatívny ľudia sú bremeno, ktoré nás ťaží pri honbe za našim šťastím. 

Čo si však zabúdame uvedomiť, je, že stigmatizácia negativity prechádza do útlaku ľudí z duševnými problémami. Pretože všetky tieto stereotypy a generalizovanie o negatívnych ľuďoch, môže ľudom, ktorí trpia depresiami, veľmi ublížiť. A tým myslím aj citovo, ale v prvom rade v postavení v spoločnosti. Vzhľadom na to, že sa na psychické problémy stále pozerá cez prsty, podporovanie odstrihávania "negatívnych ľudí" z našich životov to iba zhoršuje.

Pomenovanie negatívny človek, je v lepšom prípade nejasné a v horšom prípade pre človeka zraňujúce. Ak podporujeme stereotypy o duševných problémoch a napomáhame izolácií ľudí s duševným problémom, už to nie je o osobnom rozvoji. Je rozdiel, zbaviť sa človeka, pretože vám ubližuje a rozdiel je odstrihnúť človeka, lebo nie je pre vás dosť šťastný. 

Ďalším stereotypom, s ktorým sa často stretávam, je, že človek si môže zvoliť či bude šťastný. Ľudské emócie sú záhadná vec, no neviem prečo, ak by to bolo dobrovoľné, by si niekto volil byť nešťastný. 

"Musíš to prekonať", alebo "Musíš myslieť viac pozitívne" sú vety, ktoré ľudia ako ja počúvajú takmer denne. Tieto slová opäť podporujú myšlienku, že mať nejakú duševnú poruchu je niečo, nad čím máme kontrolu a vieme to len tak zmeniť. Bez ohľadu na to čo si ľudia myslia (najmä tí čo to nezažili), nie je to dobrovoľný stav, nevieme to kontrolovať, ani o tom rozhodovať. Niekedy ani sama netuším, ako ma môj nervový systém zradí. Toto predsvedčenie, ktoré sa nesie spoločnosťou, je jedným z dôvodov prečo ľudia s duševnými problémami čakajú niekedy aj roky, kým vyhľadajú odpornú pomoc a pochopia, že to nie je niečo, čo vieme napraviť sami. 

Stigmatizovanie negatívnych ľudí prispieva aj k tomu, že ľudia skrývajú svoje emócie a skutočné pocity. Keď sa vás niekto spýta ako sa máte, je spoločensky prijateľné klamať a odpovedať pozitívne, pretože ak poviete niečo zlé, často to vyvoláva rozpaky. Je prijateľné povedať, že dnes sa mám zle, lebo mám chrípku, alebo že ma už týždeň pobolieva noha. Ľudia vás poľutujú a poprajú všetko dobré. Sama vidím reakcie okolia, na moje pocity spôsobené fyzickou chorobou a tou duševnou. V druhom prípade vnímam, že je odlišné ako ľudia (veľmi blízky) reagujú, keď plačem z dôvodu, že ma niečo ranilo duševne, a keď plačem, lebo som napríklad spadla. 

Ľudia sa boja o svojich pocitoch hovoriť práve pre tento kult pozitivity, ktorý dnes funguje. Skrývanie pocitov nevedie k ničomu dobrému ani u zdravých ľuďoch. Je to len o empatii a o tom, nabudúce keď sa nahneváte, že váš kolega je pesimistický a negatívny, zamyslieť sa nad tým. Veci sú niekedy iné ako sa zdajú a neprispievajme ignoráciou a zahľadenosťou do seba k odsúdeniu ľudí. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?