Mám sociálnu fóbiu a hľadám prácu

Autor: Eliška Troianová | 15.6.2015 o 14:59 | (upravené 16.6.2015 o 8:35) Karma článku: 7,79 | Prečítané:  1886x

Po približne roku v práci som sa dobrovoľne rozhodla, že odídem. Toto rozhodnutie som urobila, pretože som mladá a táto práca nie je pre mladého človeka skrátka naplňujúca. Mnohí mi hovoria, že prečo odchádzam, keď nemám nič nové.

Veď počkaj, kým si niečo nové nájdeš. Ale naozaj som odkázaná na to, robiť robotu, ktorá mi nevyhovuje a držať hubu a krok, lebo dnes je prácu nájsť ťažké a ja môžem byť rada, že nejakú mám? Možno Vám tento článok príde ako sťažovanie sa za niečo, za čo si môžem sama, ale podľa mňa to tak nie je. Hlavnou pointou je, ako je jasné z mojich iných príspevkov, že trpím sociálnou fóbiou. To však neznamená, že nemám ciele, sny a ambície dosiahnuť niečo viac, ako sa uspokojiť s niečím nevyhovujúcim. 

Ale mám jeden problém. A to, že nevyhovujem dnešnej predstave mladého človeka, ktorý je proaktívny, komunikačné schopnosti na top úrovni, schopnosť plynule sa baviť v minimálne jednom cudzom jazyku a podobne. Ale možno to nie je pre mňa problém, lebo tie schopnosti nemám. Ale sociálna fóbia mi bráni ukázať sa aká som,  predať sa. Takisto mám pocit, že zamestnávatelia chcú len jeden vzor človeka. Dokonalého, extrovertného, vždy pozitívne naladeného, ktorý nemá žiaden problém. Ale sme všetci takí? Pochybujem. Verím tomu, že existuje množstvo šikovných ľudí, ktorí majú možno oveľa väčšie schopností ako tí komunikatívni extroverti na pohovore. Ale nemajú šancu. Lebo sú tichí, nevedia sa predať. Nevedia oceniť to čo vedia.

To ale vedie ľudí, aby v životopisoch klamali. Aby do nich písali to, čo chce zamestnávateľ počuť. Vtesnať sa do šablóny budúceho úspešného človeka, potlačiť v sebe akúkoľvek individualitu, byť sebavedomý ako pohotový extrovert, ale aj zádumčivý introvert. Aspoň pokiaľ ide o mňa, nie som ani asociálna a ani mĺkva tichá myška. Ale trvá mi to trvá, ukázať svoju pravú tvár. Ja chápem, že pre zamestnávateľa je to najjednoduchší spôsob zamestnať niekoho, kto rečou predbieha svoje myšlienky, je rýchly, pohotový. Mojím snom si nájsť dobrú prácu, ktorá ma bude baviť, že ju ani nebudem brať ako prácu, budem na sebe stále makať a učiť sa nové veci. Ale momentálne je to len rozosielanie životopisov a motivačných listov, ktoré ani neviem či niekto číta.

Nedostanem ani šancu niekomu ukázať čo vo mne je. Možno mám málo skúsenosti, lebo počas vysokej školy som namiesto pracovných stáži riešila, či budem schopná vyjsť z izby. Prekonávala som každým dňom samú seba vo veciach, ktoré iní berú ako samozrejmosť. Takže keď sa ma nabudúce na pohovore (čo už bude úspech ak sa na nejaký dostanem) opýtajú, že čo považujem za svoj najväčší úspech, môžem povedať, že prekonanie choroby, ktorá mi ničí život? Asi nie. Lebo to sa do životopisu nedá napísať.  A tak som v začarovanom kruhu, kde ma nikam nevezmú, lebo nemám skúsenosti, ktoré nemám lebo nikam nevezmú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?