reklama

Denník socfobičky - Hra na dospelosť

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Skoro pred rokom som napísala posledný príspevok. Medzičasom som sa snažila žiť ako normálny človek. Ako prvé - vykašlala som sa na kognitívno-behaviorálnu terapiu. Pani psychologička mi kázala, ako úplne prvé cvičenie, že mám chodiť po obchodoch a pýtať sa nech mi ukážu tovar a nakoniec im povedať, že ďakujem nič nechcem. Vtipné. Keď mám zlé obdobie tak budem radšej hladovať, ako si niečo vypýtam. Takže týrať sa dobrovoľne? Nie ďakujem. V duchu som sa zasmiala, a už som tam neprišla. Myslela som, že keď tieto expozície budem robiť pod vedením psychológa, tak že ma nejak bude motivovať aby som sa prekonala. Možno som tomu mala dať čas, ale v tom čase som nastúpila do práce, a to je moja každodenná terapia. Ako socfobik to považujem za veľký úspech, pretože pracujem s ľuďmi. So študentmi na VŠ. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale na druhej strane ma to baví. Nie je to rutinná práca, vždy je nejaká nová situácia. Naučila som sa komunikovať viac, snažím sa aj o tzv. small talks, a dokonca už aj tak, že to iniciujem ja. Učím sa pozerať ľudom do očí, keď sa s niekým rozprávam. Hovoriť nahlas, sebavedomo. A pôsobiť milo a slušne. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale stále mám pocit, že nech sa snažím ako viem, nikdy to nie je dosť. Ja už som vyčerpaná od nonstop snaženia sa. Lebo to nikto nevidí. Je to ako keby som šesť dní v týždni zvládala, ale siedmy nie. A všetko je zasa tam kde bolo, lebo ľudia vidia iba ten siedmy, to zlyhanie. A tak počúvam denne, prečo som stále unavená, že som lenivá, prečo je pre mňa problém nepozerať do zeme, keď sa ma niekto niečo pýta.Prečo nemôžem niečo vypýtať v potravinách, nahlas pozdraviť. Prečo? Lebo som v ten deň pozdravila 100 ľudí v práci a na 101-ho už neostala sila. A tak ma už prestáva baviť vynakladať nejakú námahu na zmenu. Môžem sa snažiť byť milá a kamarátska, no aj tak sa cítim neviditeľná. Je to ako závod, kde ja stojím niekde vzadu a ostatní (nefobici) začínajú už vlastne v cieli. Takže ja dobehnem do cieľa zničená unavená a deprimovaná, zatiaľ čo dajme tomu extroverti tam už dávno sú, usmiatí a plní energie, skamošení navzájom. A pozerajú na mňa ako na debila. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže poučenie z tohto duchaplného príspevku je: Nesúďte ľudí, pretože to čo je pre Vás samozrejmé je pre niekoho ako vyliezť na mount everest. Každý má svoju štartovaciu čiaru niekde inde a porovnávať výkon je potom dosť nefér. 

Dovidenia.

Eliška Troianová

Eliška Troianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba trpiaca sociálnou fóbiou, ktorá sa rozhodla písať o tom čo ju trápi. Baví ma množstvo vecí, v ktorých mi táto choroba bráni. Preto chcem využiť túto možnosť, aby som do príbehov dala svoje skúsenosti a zážitky a tiež iným ľudom, ktorý sú na tom rovnako dala podnet, že nie sú sami.http://socialnafobia.tumblr.com/ V prípade nejakej otázky: ask.fm/socfob Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu