Denník socfobičky - Hra na dospelosť

Autor: Eliška Troianová | 24.10.2014 o 12:38 | (upravené 24.10.2014 o 12:49) Karma článku: 8,42 | Prečítané:  1594x

 

Skoro pred rokom som napísala posledný príspevok. Medzičasom som sa snažila žiť ako normálny človek. Ako prvé - vykašlala som sa na kognitívno-behaviorálnu terapiu. Pani psychologička mi kázala, ako úplne prvé cvičenie, že mám chodiť po obchodoch a pýtať sa nech mi ukážu tovar a nakoniec im povedať, že ďakujem nič nechcem. Vtipné. Keď mám zlé obdobie tak budem radšej hladovať, ako si niečo vypýtam. Takže týrať sa dobrovoľne? Nie ďakujem. V duchu som sa zasmiala, a už som tam neprišla. Myslela som, že keď tieto expozície budem robiť pod vedením psychológa, tak že ma nejak bude motivovať aby som sa prekonala. Možno som tomu mala dať čas, ale v tom čase som nastúpila do práce, a to je moja každodenná terapia. Ako socfobik to považujem za veľký úspech, pretože pracujem s ľuďmi. So študentmi na VŠ. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale na druhej strane ma to baví. Nie je to rutinná práca, vždy je nejaká nová situácia. Naučila som sa komunikovať viac, snažím sa aj o tzv. small talks, a dokonca už aj tak, že to iniciujem ja. Učím sa pozerať ľudom do očí, keď sa s niekým rozprávam. Hovoriť nahlas, sebavedomo. A pôsobiť milo a slušne. 

Ale stále mám pocit, že nech sa snažím ako viem, nikdy to nie je dosť.  Ja už som vyčerpaná od nonstop snaženia sa. Lebo to nikto nevidí. Je to ako keby som šesť dní v týždni zvládala, ale siedmy nie. A všetko je zasa tam kde bolo, lebo ľudia vidia iba ten siedmy, to zlyhanie. A tak počúvam denne, prečo som stále unavená, že som lenivá, prečo je pre mňa problém nepozerať do zeme, keď sa ma niekto niečo pýta.Prečo nemôžem niečo vypýtať v potravinách, nahlas pozdraviť. Prečo? Lebo som v ten deň pozdravila 100 ľudí v práci a na 101-ho už neostala sila. A tak ma už prestáva baviť vynakladať nejakú námahu na zmenu. Môžem sa snažiť byť milá a kamarátska, no aj tak sa cítim neviditeľná. Je to ako závod, kde ja stojím niekde vzadu a ostatní (nefobici) začínajú už vlastne v cieli. Takže ja dobehnem do cieľa zničená unavená a deprimovaná, zatiaľ čo dajme tomu extroverti tam už dávno sú, usmiatí a plní energie, skamošení navzájom. A pozerajú na mňa ako na debila. 

Takže poučenie z tohto duchaplného príspevku je: Nesúďte ľudí, pretože to čo je pre Vás samozrejmé je pre niekoho ako vyliezť na mount everest. Každý má svoju štartovaciu čiaru niekde inde a porovnávať výkon je potom dosť nefér. 

 

Dovidenia.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?