reklama

Denník socfobičky - Deň 3.: Môj každodenný boj

Ako sa začal môj každodenný boj so sebou a so svetom. Boj s problémom pre zvyšok sveta neviditeľným. Ovplyvňujúci každú jednu časť života. Život nonstop v strese a strachu. Živo so sociálnou fóbiou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

Doba kedy u človeka vzniká sociálna fóbia je rôzna. Takisto je rôzna jej príčina. Buď vznikne ako reakcia na nejakú traumatickú udalosť – šikana v škole, výsmech v určitej situácii. Alebo ju človek dostane do vienka – zdedí určité predispozície, alebo ju získa výchovou. Ja som taký rodený socfobik, kde sa skombinovali podedené vlastnosti po rodičoch, skombinovali sa s mojou povahou a dorazila ich výchova. Som taká odvždy, takže len môžem hádať aké je to byť „normálna“. A práve preto mi trvalo dlhú dobu kým som pochopila, že to ako sa cítim nie je normálne. Z detstva si pamätám, že som že som bola extrémne hanblivá. Z maminho rozprávania viem, že už keď som bola v kočíku a niekto sa mi prihovoril spustila som plač, prípadne keď už som bola väčšia tak som sa schovávala za mamu. Do škôlky som (aj z tohto dôvodu) nechodila. Keď som šla do školy prvý krát, mama sa obávala či to zvládnem, pretože som bola na ňu pomerne naviazaná. Na základnej škole som mala vždy nejakú kamarátku, s ktorou som bola nonstop, a potom ešte pár takých s ktorými som sa bavila pomenej. Obľúbená som nikdy nebola, ale ani šikanovaná. Bola som taká sivá hanblivá myška. Stredná škola bola super, mala som tam partiu, chodievala som von. Medzi kamarátkami mi bolo fajn, inak som sa hrozne hanbila hlavne pred chlapmi No v tom období, vlastne to začalo už od takých 14 som mávala depresie, ktoré vyústili do sebepoškodzovania. Reakcia môjho otca bola, že či sa mám veľmi dobre keď to robím. Matka to pre zmenu ignorovala úplne. A tak to bolo u nás vždy. Za 24 rokov som od svojich rodičov nepočula otázku „Ako sa máš?“. Nehovorí sa o pocitoch, citoch a duševné problémy neexistujú. O to ťažie je to, keď tým človek musí prechádzať sám, lebo sa bojí reakcie rodiny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A asi v 15 rokoch som prvý krát narazila na pojem sociálna fóbia. Spočiatku to bola úľava, zrazu dávalo zmysel to aká som. Len mám dačo s hlavou. Ale prišla s tým aj hanba a neschopnosť o tom niekomu povedať. Vedelo to pár ľudí, z toho jedna dve spolužiačky, ktoré tvrdili, že sociálnu fóbiu majú tiež. Nemali. Boli teenagerky, hanblivé. Ale odstupom času vidím, že oni z toho vyrástli. A ja som na tom možno ešte horšie. Lebo zo sociálnej fóbie človek nevyrastie ako sa domnievajú niektorí mudrci.

A tak sa začal každodenný boj so sebou, so svetom. Boj s problémom pre zvyšok sveta neviditeľným. Ovplyvňujúci každú jednu časť života. Žila som aj žijem v nonstop strese a strachu. Dlho to bolo „len“ keď som vyšla von. Teraz už nie som v poriadku ani keď som sama doma. Život sa zmenil len ja jeden veľký boj s úzkosťou. Má to len jeden problém, vy trpíte a nikto to nevidí. Nikto vám neverí. Vo väčšine prípadov som bola za divnú, arogantnú, nahnevanú, defenzívnu, apatickú, pasívnu, lenivú. Divná asi som, s tým už nič neurobím a ani nechcem. Keď som divná aspoň sa odlišujem od normálnej väčšiny. Ale ten zvyšok málokedy korešponduje s reálnymi pocitmi. Ale ťažko si nájdem kamarátov. Kto by sa chcel kamarátiť s niekým, kto je tichý a hanblivý, veľa vecí s ním nikdy nezažijete. Kto nie je schopný udržať dlhodobý vzťah, lebo nechápe, že by o to mal niekto záujem. Kto nedokáže prijať kritiku, aj keď to nie je nič urážlivé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ťažko si nájdem a udržím partnera. Veď kto by chcel mať vzťah s niekým, kto sám seba nenávidí. Kto nedokáže veriť, že ho má ten druhý rád. Kto nedokáže vyjadriť pocit. Kto nedokáže isť na večeru do reštaurácie. Kto niekedy potrebuje byť úplne sám, lebo ho prítomnosť druhého ničí. Nikdy nebude robiť veci, ktoré sú bežné. Nepôjde do obchodu, nepôjde zaplatiť účty, nezavolá lekárke, niekedy ani nevyjde na ulicu. Kto by chcel prijať do zamestnania niekoho kto je nekomunikatívny, nepriebojný, niekedy neschopný prinútiť sa akejkoľvek činnosti. Niekto kto môže mať zo dňa na deň tak zlé obdobie, že už sa v tej práci neukáže. Niekoho, kto je na liekoch a u psychiatra je ako doma. Nemusíte sa všetci hlásiť. Presne viem aký je počet takých ľudí: 0. Sociálna fóbia je vec, ktorá človeka rozožiera zvnútra, nech sa snaží ako vládze, ona je tu vždy, aj keď si myslíte, že už nie. Vďaka nej nemáte nič. Kamarátov, vzťahy, prácu, záľuby. Len si tak živoríte, čakáte na nejaký svetlý moment, na trocha energie žiť. A môžete len tak sledovať ako vám zo života odchádzajú aj posledný ľudia, lebo oni vždy pochopia, že niekde je človek, s ktorým to vždy bude jednoduchšie, normálne. Kto stále kecá a nieje naživo prije****. Alebo vyvíja iniciatívu, lebo vy vlastne nerobíte nič zlé, ale ani dobré. Lebo nerobíte nič. To len tak na margo posledných reakcií na moje správanie.

Eliška Troianová

Eliška Troianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba trpiaca sociálnou fóbiou, ktorá sa rozhodla písať o tom čo ju trápi. Baví ma množstvo vecí, v ktorých mi táto choroba bráni. Preto chcem využiť túto možnosť, aby som do príbehov dala svoje skúsenosti a zážitky a tiež iným ľudom, ktorý sú na tom rovnako dala podnet, že nie sú sami.http://socialnafobia.tumblr.com/ V prípade nejakej otázky: ask.fm/socfob Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu