Denník Socfobičky - Deň 2.

Autor: Eliška Troianová | 19.2.2013 o 17:33 | (upravené 19.2.2013 o 19:20) Karma článku: 8,89 | Prečítané:  1883x

Ako sa cítim ja ako človek so sociálnou fóbiou? Ako má vníma okolie ako človeka so sociálnou fóbiou? K zamysleniu nad týmito otázkami, ma priviedli situácie, keď som túto svoju diagnózu oznamovala pár ľudom zo svojho okolia.

Ako sa cítim ja ako človek so sociálnou fóbiou? Ako má vníma okolie ako človeka so sociálnou fóbiou? K zamysleniu nad týmito otázkami, ma priviedli situácie, keď som túto svoju diagnózu oznamovala pár ľudom zo svojho okolia. Tí ľudia ma poznajú veľmi dobre. Človek by si myslel, že oni to určite vedia, určite si to všimli. No opak býva často pravdou. Neviem ako je to u iných socfobikov, ale ja som sa to za tie roky naučila skrývať. Skrývala som to tak dlho, a tak veľmi, až som to skrývala sama pred sebou. Potom človek dospeje do štádia, že je mu zle stále. Väčšinu času mi bývalo zle vždy, keď som odišla z domu. Stresovala ma cesta, ľudia na ulici, cesta mhd, cieľ cesty, všetko. Lenže už to bolo také časté, že som si to prestala uvedomovať. Brala som to ako samozrejmosť: vyjdeš von - je ti zle.  Ak to boli situácie, ktoré som už zažila často, dalo sa to prežiť. Ale aj tak to tam bolo. Úzkosť. Keď som bola v skupinke ľudí aspoň ďalšími dvomi, cítila som sa lepšie. A ak bola tá skupinka známych ešte väčšia, bolo mi fajn. Ale bez úzkosti to nešlo. Paradoxom je, že mi nevadia až tak veľké davy ako by si niekto myslel (a ako to možno viacero iných socfobikov má), viac mi vadí ak som sama s jedným človekom. Je to preto, že sa stále kontrolujem, aby nebolo trápne ticho, čo poviem, aby som rýchlo dačo povedala, reagovala. Ak je tá skupina väčšia, rozhovor vedie viac ľudí, a ja sa zapojím, keď mám čo povedať, alebo len tak pasívne sledujem. Vtedy sa viem aspoň trocha uvoľniť. Viem si robiť srandu, byť „normálna“. A práve to je to čo ľudí mätie. Aj keď vidia možno, že som tichá, skôr pasívna, hanblivá, alebo akokoľvek to vyzerá, nevedia ako to prežívam vo vnútri. Týmto celým skrývaním, som docielila to, že už ani neviem aké to je cítiť sa dobre. A tak je celý môj deň o skrývaní a pretvarovaní. Zamyslela som sa nad tým v momente, kedy som to oznámila sestre a kamarátke. Reakcia sestry nebola bohvie aká lichotivá. Prečo? Pretože som sa tvárila, že som v poriadku, keď som nebola vyhovorila som sa na to, že som unavená, bolí ma hlava, čokoľvek. A keď som jej povedala, skutočnosť, že mám sociálnu fóbiu a že je to tak zlé, že musím brať lieky, a navštevovať psychiatra, prvá reakcia bola, že si to namýšľam, že radšej chodím inam ako sa rozprávať s ňou, a cpem sa liekmi. Človek, ktorý nemá problém, to ťažko pochopí. Odhodlanie ísť k psychiatrovi mi zabralo roky, no stále mi prišlo menej desivé o tom rozprávať ako sa cítim cudziemu človeku, ako niekomu blízkemu. Povedať o tom niekomu znamená, že buď vás nebude brať vážne, alebo si bude myslieť, že ste divný – ten čo sa lieči na psychiatrii. Taktiež mi povedala, že ja a sociálna fóbia? Veď chodím von, aj som chodila na akcie, tancovať...Áno chodila. V lepších obdobiach a keď som pila. To pomáhalo chvíľu. Ale neskôr som začala mávať panické záchvaty. Proste som musela odísť, a hneď. A tak som prestala chodiť kamkoľvek. Druhá osoba, ktorej som to povedala bola moja spolužiačka a kamarátka. Tiež bola prekvapená, ja a sociálna fóbia? Že jej to na mňa nesedí. Vraj veď nemám s ľuďmi problém.  A vtedy mi to došlo. Ako veľmi skrývam pocity, ako radšej pôsobím arogantne, bez záujmu. Ako si radšej robím srandu z iných aj seba, tvárim sa že nič. Myslím, že nás je takých väčšina. Že radšej budeme budiť dojem, že sme akýkoľvek iný ako v skutočnosti sme. Keď ma kamarátky volali niekam na párty, radšej som ich nechala myslieť si, že som lenivá,že sa mi nikdy nikam nechce, ako im povedať pravdu. Ono povedať pravdu je veľmi oslobodzujúce. Ale pochopia tí ľudia, čo sme im vlastne povedali? Čo všetko tie dve slová v sebe skrývajú? Sociálna fóbia. Myslím, že niekto ťažko pochopí, že to nejde len tak prekonať, nemyslieť na to a urobiť to. Je to ako bublina. Moja socfobická bublina. Keď chcem, alebo sa pokúsim, urobiť krok von, výjsť z toho života aký (ne)žijem, a byť normálna, urobiť, niečo čo bežne ľudia robia, vtiahne ma to spať. Nakoniec to vzdám a vrátim sa späť do bubliny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?