reklama

Denník Socfobičky - Deň 1.

Deň 0. popisuje iba zlomok skúsenosti, ktoré so sebou prináša sociálna fóbia. Ale nultým dňom by sa dal nazvať celý môj život až do dňa prvého. V deň 1. som po prvý krát po rokoch dokázala navštíviť psychiatra. A tak týmto dňom začal boj s touto chorobou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Deň 1. sa stal iba nedávno. Je ťažké si priznať, že má človek reálny problém, aj keď som o ňom vedela roky, vedela som ako sa volá, čo sa mi deje v hlave. Celé tie roky som chcela niekam ísť, chcela som počuť, že mám problém, aby som ho dokázala naozaj riešiť. Boli obdobia, kedy som čakala, že by mi lekár povedal, že mi nič nie je, inokedy som zasa mala pocit, že ak tam prídem, určite si ma tam rovno nechajú. Bola to tak desivá predstava, že som ani nečakala, že príde deň, kedy skutočne pôjdem a poviem niekomu čo ma trápi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže môj stav sa zhoršil. Do sociálnej fóbie sa primiešali aj iné veci. Úzkosť som začala pociťovať neustále. Keď som vyšla von cítila som neuveriteľnú paniku. Nedokázala som s nikým rozprávať, mala som pocit, že okamžite musím ujsť. Keď je človeku zle, potrebuje sa o tom s niekým rozprávať, ale v okolí som to nemohla nikomu povedať. A tak som našla jedno fórum. A vtedy prišiel prvý podnet. Asi to tak býva, že v určitých situáciách človeku pomôžu a podporia ho cudzí ľudia. Ľudia, ktorý netušia kto sedí za počítačom, no vedia presne pochopiť jeho trápenie. Veľa krát nemusíte ani nič vysvetľovať. Nikto vás nesúdi, nech ste akýkoľvek a ktokoľvek. Nech má človek akúkoľvek diagnózu, alebo ju ani nemá, rád vás vypočuje. Niečo vás spája. Aj keď veľa z nich malo s psychiatrami, či psychológmi zlé skúsenosti, to že som tieto skúsenosti počúvala, mi dodávalo odvahu. Tak som začala hľadať lekára. Vybrala som si jednu psychiatričku v Bratislave, aj keď nie som odtiaľ. Už večer pred tým som bola nervózna, ráno som vstala skôr (bol už obed, ale pri mojich problémoch so spaním som dokázala spať aj do večera). Hneď som si sadla za stôl a predychávala. Cítila som sa hrozne, klepala som sa, zuby mi drkotali. Vytočila som číslo, zvonilo, v hlave som si premietala, čo preboha poviem. Lenže telefón iba zvonil. Pozrela som na hodinky, rozmýšľala, že môžu mať asi obed, aj keď podľa ordinačných hodín by tam mali byť. A tak som po chvíli skúšala znova. V priebehu polhodiny som tam volala asi 4x. Nikto to nedvíhal. Vedela som, že ak tam nezavolám v ten deň, už sa asi neodhodlám. Rýchlo som na internete vyhľadala prvú lekárku na ktorú som narazila, už nie v Bratislave, ale v Pezinku. Vytočila som číslo, a lekárka to zodvihla. Trvalo to pár minút, základné otázky, a hneď mi dala termín. Mala som tam ísť o 5 dní. Už večer v ten deň som bola presvedčená, že tam nepôjdem. Tak sa to striedalo stále, nechcela som na to ani myslieť, bolo to ako ísť na popravu. Celý deň som strávila tým, že som si hľadala cestu do tej nemocnice – mimochodom psychiatrickej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deň 1. sa blížil a ja som bola stále nervóznejšia. Mala som isť za cudzím človekom, rozprávať mu svoje osobné pocity, v meste ktoré je mi cudzie, a nepoznala som ani dobre cestu. Noc predtým som spala možno dve hodiny. Keď som už mala odchádzať prepla som sa do akéhosi robotického módu. Len som išla, a neskutočne trpela. Jedna cesta autobusom, druhá cesta autobusom. Myslela som, že k psychiatrickej nemocnici ktorá je na konci mesta pôjdem asi jediná. Ale do autobusu sa tlačil dav. Začala ma chytať menšia panika, ktorá sa stále stupňovala, čím bližšie som bola. Postupne pristupovali ľudia, každý si pýtal lístok k nemocnici. Keď som vystupovala, to koľko ľudí tam išlo ma vyviedlo z miery. Rozmýšľala som, ktorí idú lekárovi, ktorý tam pracujú, alebo idú niekoho navštíviť. Snežilo, polhodinu som stála pred bránou nemocnice, sledovala tých ľudí, prichádzali, odchádzali, s taškami, mladý, starý, ktokoľvek. Fajčila som jednu cigaretu za druhou, sledovala čas, kedy budem musieť vkročiť do areálu nemocnice. Napadlo ma asi každých 5 minút, že to proste vzdám, že sa neodvážim tam ísť. Ak ma tam vtedy dakto videl, musel si myslieť že som totálne psycho (a veď asi trocha som J ). Keď už bola čas, vybrala som sa hľadať oddelenie a lekárku. Samozrejme som sa stratila, aj keď tam boli navigačné šípky, ale milá mladá slečna, ktorá tam asi pracovala, ma zaviedla kam som mala ísť. Sadla som si na stoličku pred dvere a čakala. Našťastie to nebolo ako u bežného lekára, že má plnú čakáreň ľud. Bola som tam iba ja. Keď už bol čas na ktorý som bola objednaná, zaťukala som na dvere. Otvorila doktorka, stres trocha opadol. V pár vetách pochopila, čo je môj problém. Po tejto návšteve absolútne nerozumiem, ako som sa mohla báť niekam ísť. Lekárka bola neuveriteľne milá, nemala som najmenší problém jej rozprávať o sebe, o svojej rodine, aké máme vzťahy. Má veľmi osobný prístup k pacientovi. Som rada, že som narazila práve na ňu, po skúsenostiach iných ľudí som myslím našla jednu z mála psychiatričiek, ktorá fakt má záujem niekomu pomôcť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak od dňa 1. som oficiálne socfobička. Diagnóza F40.1. Ale tým, že som ju v sebe potláčala objavila sa už aj iná diagnóza – generalizovaná úzkostná a panická porucha.

Teraz je to týždeň, odkedy som tam bola. Beriem lieky, a v lete po skončení školy pôjdem aj na terapiu. Konečne som začala aspoň normálne spať. Z liekov som mala nálady ešte horšie, ako pred tým. Ale vraj to tak na začiatku býva. Stále úzkosti, depresie, panické záchvaty. Ale dnes už mi je lepšie. Možno zabrali lieky, možno mám len dobrý deň. Neviem.

Ale viem, že to nie je žiaden zázrak. Že je šanca, že mi to vôbec nepomôže. Ale už len to že som niekam išla, mi dodalo odvahu, uvedomiť si, že to že mi je zle má nejaký dôvod. A že nie je hanba, ísť za psychiatrom. Aj keď to okolie v dnešnej dobe veľmi ťažko pochopí. A že na svete je veľmi veľa ľudí, ktorý majú psychické problémy, a z rovnakého strachu ako som mala ja, nikam nejdú. A tak by to nemalo byť.

Eliška Troianová

Eliška Troianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba trpiaca sociálnou fóbiou, ktorá sa rozhodla písať o tom čo ju trápi. Baví ma množstvo vecí, v ktorých mi táto choroba bráni. Preto chcem využiť túto možnosť, aby som do príbehov dala svoje skúsenosti a zážitky a tiež iným ľudom, ktorý sú na tom rovnako dala podnet, že nie sú sami.http://socialnafobia.tumblr.com/ V prípade nejakej otázky: ask.fm/socfob Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu