reklama

Denník Socfobičky - Deň 0.

„Komunikatívnosť, samostatnosť, reprezentatívne vystupovanie... .“ V zrozumiteľnej reči – hľadáme ľudí, čo vedia oblbovať iných, aby z nich vytiahli peniaze. Nahnevane som vypla prehliadač, v ktorom som mala otvorenú Profesiu. Aj tak som neplánovala na žiaden pracovný pohovor isť. Bála som sa, že sa zasa strápnim. Že nebudem vedieť čo povedať, očerveniem a budem vyzerať ako malé decko. Bála som sa ich pohľadov a otázok, na ktoré neviem odpovedať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Paniku mám už len z tej predstavy.

Ale mám pred sebou posledný ročník na výške, tak môžem ešte dva semestre ľudí klamať, že si chcem užívať posledné prázdniny. „Veď sa v živote narobím ešte dosť." bolo moje ospravedlnenie pred ľuďmi aj pred sebou. Ale na čo sa budem vyhovárať po škole, to neviem.

Pustila hlasno hudbu a odišla do sprchy. Večer som mala ísť na party. Moc sa mi nechcelo, ale trčať doma nebola tiež lákavá predstava. Čím bolo viac hodín, tým sa moja úzkosť stupňovala. Nervózne som sedela na gauči, hrabala sa v taštičke s make-upom, ktorý som si nanášala na tvár v nádeji, že sa mi podarí zamaskovať svoj vyplašený pohľad. Ako vždy som si pri tom premietala všetky možné scenáre, ktoré by sa za celý večer mohli udiať. Kde budem stáť, s kým sa budem baviť a aké univerzálne vety sa dajú použiť, aby nebolo trápne ticho. Neviem načo som to robila, bolo to zbytočné. Ani tú najočakávanejšiu situáciu by som nezvládla. Napríklad, keď stretnete známu osobu a ona sa s vami chce konverzovať. Úplné normálne. No jediné čoho som bola schopná, bol prirodzený úsmev pripomínajúci predsmrtný kŕč a trápne opakovanie zdvorilostných otázok. Tak sa to prebiehalo s väčšinou známych, s niektorými aj tri krát. Našťastie boli všetci pripitý.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly. Matne som registrovala čo sa deje na pódiu. Väčšinou som len stála v riedkom dave a cítila sa trápne. V týchto situáciách mám potrebu zamestnávať svoje ruky, a keďže sa vnútri nedalo fajčiť, usrkávala som z kofoly v čudne častých intervaloch. Spoza pohára som sledovala tancujúci dav. Závidela som im uvoľnenosť, ktorú bolo vidieť v ich pohyboch. Chvíľami som si so zatvorenými očami predstavovala, že robím to čo oni.

Z tranzu ma prebralo poštuchnutie.

„Netancuješ???" hučala na mňa L. cez hlasnú hudbu. Z mojej nehybnosti zjavne sama vydedukovala odpoveď a dodala: „Si nevieš užívať život!" a odtancovala preč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potrebovala som odísť. Cítila som ako na mňa všetko padá, nemohla som dýchať, končatiny mi tŕpli. Snažila som sa upokojiť, ale nazberalo to. Ťažký teplý vzduch ma tlačil na hrudi. Drala som sa na záchod. Pri umývadle som v špinavom zrkadle videla svoju vydesenú tvár. Zreničky som mala väčšie ako sfetovaný tancujúci na parkete. „Si okay?" strčil medzi pootvorené dvere niekto hlavu. „Hej" odvrkla som a pretiahla sa popri ňom zasa preč. „Nemusíš byť hneď podráždená." Začula som za chrbtom. Teraz som spoznala, že je to M. Chcela som sa otočiť, ale zasa som sa cítila trápne za svoju reakciu.

V hlave som si opakovala všetko, čo som o sociálnej fóbií čítala. Predstavovala som si chemické reakcie v mojom mozgu, ktoré spôsobovali, že sa tak cítim. Pred vchodom som si sadla na schody a vdychovala čerstvý vzduch. M. ma dohnal a mlčky sa posadil vedľa mňa. Znervóznela som ešte viac. Nedokázala som sa na neho pozrieť. Bála som sa, že mu v očiach uvidím čo si o mne myslí. Sedela som, zízala do tmy a v hlave mala úplné prázdno. Nevedela som čo povedať, všetky myšlienky boli preč. Zapálila som si cigaretu, a keď som dofajčila, automaticky som siahla po druhej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Teraz si dofajčila." zastavil ma M.

Automaticky som sa odtiahla.

„Zasa je ti zle?" spýtal sa.

„Ne. Pohoda...." teraz som pohľadom sledovala škáry medzi dlažbou.

„Prečo s tým niečo nerobíš, veď takto ti nemôže byť stále."

Prikývla som.

Jasné, že som to vedela. Ale ísť za lekárom mi prišlo, ako keď sa niekto sa niekto bojí výšok, a oni ho pošlú poprechádzať sa po kraji strechy mrakodrapu.

„Tu máš víno. Biele. To zaberie. Čo si myslíš, kto by dal toto za triezva?" Uškrnul sa na mňa M. Vtedy bol pekný. Chcela som ho objať, cítiť jeho teplo a pokoj. Radšej som sa napila vína. Dlho som nepila, hneď mi to stúpalo do hlavy. Alkohol buď pomôže, alebo to bude ešte horšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tak na zdravie." povedala som si skôr pre seba a poriadne si upila.

„Heeej, poď sa baviť!" dorútila sa za nami L.  Drmolila o tom, ako DJ hore úžasné hrá, ako je šťastná a euforická. Úplne som nechápala, čo ľudia majú s tým užívaním života. Radšej som sa zdvihla a išla s ňou dnu. Kecať neprestala, ale cez tú hudbu som jej nerozumela.

Alkohol nezaberal. Nenávidela som prítomnosť ľudí okolo seba. Nenávidela som byť sama. Liala som do seba poháre vína, ktoré mi vždy niekto starostlivo priniesol. Tuším sa niekomu podarilo so mnou asi 20 sekúnd tancovať. Ale možno sa mi to len zdalo. O 2 nadránom ma M. zobral taxíkom k mne domov.

Celú cestu sme boli ticho. Hanbila som sa pred ním, aj pred taxikárom. Ten sa pokúšal konverzovať, no ani jeden z nás mu neodpovedal. Nakoniec to vzdal. Pár minút pred tým ako sme dorazili na miesto úplne vecne M. prehlásil, že nevyzerám dobre, tak pôjde so mnou až hore. Nevládala som odporovať. Mlčky sme sa tackali po schodoch paneláku, a ja som sa snažila prinútiť mozog, aby sa vysral na všetky fóbie a dovolil mi konečne normálne myslieť. Keď sme zabuchli dvere na byte, prepadla ma panika. Stojí tu človek, ktorý čaká čo poviem, uprene ma sleduje, snaží sa vo mne vyznať. A ja nemám kam utiecť.

„Donesiem ti vodu?" opýtal sa M. ako keby som bola návšteva ja.

„Nemusíš, ja idem. Chceš aj ty dačo?" rozbehla som sa neprirodzene rýchlo do kuchyne.

Dlho som zízala do chladničky, ako by som tam hľadala svoje myšlienky. Počula som ako M. prišiel za mnou a oprel sa o kuchynskú linku. Otočila som sa. Vo svetle chladničky som videla jeho tvár. Nevedela som určiť na čo myslí.

„Prečo si taká tichá?" začal. V hlase mal netrpezlivosť.

Zabuchla som chladničku a kým si oči privykli sme ostali v tme. Všetka krv sa mi nahrnula do mozgu, cítila som ako mi červenejú líca. Bola som za tú tmu vďačná.

„Lebo mám strach. Som proste úplne v prdeli. Už len keď vypadnem z domu, je mi tak strašne zle."

„Niekedy si tak drsná, na ľudí aj na mňa. Nevyzerá, že by si sa niečoho bála."

„Len to predstieram."

„Hej, každý to robí."

„Nie tak ako ja."

„Pozri, každý máme zlé dni, ale..."

Zlé dni, niektorí zlý život.

Poď so mnou zajtra niekam. Na večeru."

„ Ja jedávam radšej mimo dosah"

„Dosah čoho?"

Ľudí."

Nechápal. Ďalší. Je ťažké človeku vysvetliť, že niekoho desia bežné úkony ako jedlo na verejnosti, nákup rožkov v supemarkete, zaplatenie účtu, pracovný pohovor, alebo blbá party. Alebo cesta MHD, obyčajný rozhovor.

„Ty nevieš, že ja ťa mám rád?"

„Prečo? Je to blbosť. "

Neodpovedal dlhú dobu. Otvoril kuchynské okno, zapálil si a nepríčetne civel do tmy. Pridala som sa. Keď na zem dopadli oba ohorky, otočil sa ku mne a povedal:

„Teraz ti dám pokoj. Navždy."

„Ďakujem."

Eliška Troianová

Eliška Troianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba trpiaca sociálnou fóbiou, ktorá sa rozhodla písať o tom čo ju trápi. Baví ma množstvo vecí, v ktorých mi táto choroba bráni. Preto chcem využiť túto možnosť, aby som do príbehov dala svoje skúsenosti a zážitky a tiež iným ľudom, ktorý sú na tom rovnako dala podnet, že nie sú sami.http://socialnafobia.tumblr.com/ V prípade nejakej otázky: ask.fm/socfob Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu